Lialand

Come little children
I"ll take thee away
into our land of enchantment
come little children
The times"s come to play
here in my garden of magic...

Pri ranajkach som bola mlkva. Mama s otcom sa po sebe pozerali, ale nehovorili nic. Ranakovali sme len pre ten pocit a zvyk, pre pozitok z jedla, na prezitie sme ho nutne nepotrebovali. Bola to vyhoda pri dlhych vypravach a bojoch, ktore sme kedysi absolvovali a mozno este absolvujeme. Stale mi nesla z hlavy vecerna prihoda a ten pocit nasobilo sklamanie, ze mi knihy tentokrat neposkytli odpoved. Vzdy som sa na ne spoliehala. Napadlo ma pouzit pocitac, ale pochybovala som, ze nieco vygooglim. Nas svet bol svetom utajenym a ani rado by okultisti a magovia nemali sajnu, ako to realne chodi.

Niekolko dni preslo ako par minut. Chodila som striehnut do lesa, ale nenasla som nic. Kroky sa neozvali, pocula som dychanie celeho mestecka, ale to jedno jedine na ktore som cakala, nie. Noci som travila prezeranim blizsieho aj vzdialenejsieho okolia, dokonca som skusila aj ten google, bezvysledne. No cim viac to vyzeralo beznadejne, tym viac som tuzila po poznani.

Sedela som v posteli a pisala basen. Moja mysel si prave davala prestavku a bludila po okoli, obcas som pocuvala inych ludi len pre zabavu. Nadych, vydych, kroky, ako vtedy vecer. Nepostihnutelne suchotanie, dych, kroky, rytmus, opat suchot, dych...vystrelila som, preskocila oknom rovno na ulicu, tak ako som bola v teplakoch a papuciach.

, , Au! "
Do niecoho respektive niekoho som vrazila. Pri sustredeni sa na sluch som sa prestala pozerat, zavrela som oci a povolila zmysly.Pozrela som sa, co to vlastne bolo. A jeje. Moj profesor dejin a kultury.

, , Dobry vecer, prepacte, nevsimla som si Vas."

Dychanie bolo prec. Sakra, toto je snad zakon schvalnosti, uz druhykrat mi to utieklo.

, , Pre Boha to ste Vy? Myslel som, ze to bolo minimalne auto."

Velmi taktne. Lezal na zemi, v polohe prevrateneho chrobaka. Potlacila som nutkanie sa smiat. Podala som mu ruku.

, , Obcas byvam nepozorna, toto sa mi deje stale."

Pokusal sa postavit.

, , Idete ako duch, nevsimol som si Vas. A mate neuveritelnu silu."

Mala som si davat lepsi pozor a kontrolovat sa.

, , Kedysi som aktivne sporotovala pan profesor. To je mozno tym. Este raz sa ospravedlnujem, idem radsej domov."

Nepovedal nic a ja som kracajuc naspat mala intenzivny pocit prehry. Prehry a niecoho, co mi unikalo.

Dych a kroky sa opat neozvali niekolko tyzdnov. Skusala som to pustat z hlavy, venovat sa obvyklej cinnosti. Profesor dejin a kultury na mna od nasho nocneho stretnutia pozeral na hodinach inak a aj v jedalni som citila jeho upreny pohlad.Svoje vylety som eliminovala, aspon na chvilu, nebola som z toho nadsena, ale bolo to tak lepsie. Nepotrebovala som sa opat niekomu ukazat a uz vobec nie znova narazit na profesora. Tentokrat by to nemuselo dobre dopadnut. Urobila som velku chybu s tym ovladanim, mohla som mu vazne ublizit, ludske kosti su pre nas ako suche konariky haluzok, silnejsie stlacime a praskaju. Nemohla som si dovolit nechat sa bezhlavo ovladat zmyslami a pudmi. Mozno preto mi prislo vhod, ked mi zadrncal mobil a v nom sms: Pridem pre Teba a pojdeme sa prejst. Uz si skoro ako mniska. Nechcem pocut ziadne vyhovorky. Ivan. Bezna prechadzaka dvoch kamaratov, to nebude vyzerat podozrivo.

Isli sme po ulici, na ktorej bola nasa skola. Ivan stale rozpraval, o futbale, nadchadzajucom zapase, domacich ulohach, asi trikrat som mu slubila doucovanie zo vsetkeho mozneho, vacsinou som len nemo prikyvovala. Ani neviem ako sme presli popod tribunu a zastali sme. Nase tvare ozaroval mesiac, Ivan zmlkol. Az to ticho ma prebralo.

, , Deje sa nieco? "

Ivan sa na mna stale pozeral, do oci som mu nevidela. Pocula som, ze zrychlene dychal, srdce mu tlklo ako o zavod.

, , Li, Ty si uplne ina."

Zasmiala som sa. To viem uz peknych par rokov moj drahy a myslim, ze si to vsimol asi kazdy na tejto planete. Neodpovedala som a smiech asi to povazoval za dobre znamenie.

, , Li, sme kamarati uz tak dlho a ja sa rovnaku dobu pokusam Ti nieco povedat. Dufal som, ze to vycitis z naznakov, z mojho chovania, niekedy som mal pocit, ze mi citas myslienky a najdes tam aj toto..."

Pristupil ku mne blizsie, uz som mu videla do oci, mal ich zneznene, plne lasky. Ou nie, toto nie zlato....Je pravdou, ze jemu som do myslel nikdy nepozerala, a ked tak som tam nasla aj tak len sami futbal, asi som opat mala davat vacsi pozor.

Polozil mi ruku na pas, druhou mi pohladil vlasy.

, , Li, Ty si vazne ina, taka tajomna, vyspela, ina ako dnesne zaby okolo mna...Si nepredvidatelna, inteligentna, krasna..."

Musela som sa uskrnut. Ja a krasna? ? ? Potesil sa mojmu uskrnu a o to naliehavejsie pokracoval.

, , Odkedy si sem prisla zaujimam sa iba o Teba, bol som stastny, ze si si ma vybrala ako priatela, ale ja uz citim viac Li..."

Podopred mi hlavu a kym mi doslo co sa vobec deje, jemne sa perami dotkol mojich. Stala som ako kamen, bol to moj prvy bozk v zivote a nevedela som ako zareagovat. Ked videl, ze som neprostestovala, dotkol sa ich este raz, a znova, ale naruzivejsie, cely sa na mna pritlacil, snazil sa mi jazykom otvorit usta, podarilo sa mu to, kruzil v nich a ja som tam stala v soku neschopna pohybu a myslela si: Nech prestane, nech sa nieco stane, nech niekto pride, takto to byt nema, je to hnusne...

Dych, sustanie, ladne kroky, zaregistrovala som to len na par sekund a nieco Ivana zrazilo z noh. Lezal v bezvedomi na zemi. Okamzite som si k nemu klakla a skusala mu merat pulz. Zdravotnicku skolu som absolvovala dvakrat.

, , Nic mu nie je. Dostal ranu do nosa. Ale ved to si chcela nie? "

Nadvihla som hlavu. V tme stal neznamy muz, vysoky, stihli, s podmanivym hlasom. Pocula som v nom zvonceky aj gitaru, chrapot aj ladnost, neda sa to popisat.

, , O nic som sa neprosila."

Teraz sa uskieral on.

, , Nech prestane, nech niekto pride....tym si myslela aby pokracoval? "
, , Prosim? "

Niekto pocul moje myslienky a prisiel ma zachranit. Ale tu nemal byt nikto iny okrem nasej rodiny. Nikto, kto by mal podobne schopnosti.

, , Nie si jedina, ktora ma moznost citat mysle inym dievcatko."

Hovoril to, akoby sme sa bavili o pocasi.

, , Ty si ten z lesa? Ten dych, ta chodza, to si Ty? "

Podisiel par krokov ku mne, no stale som ho nevidela.

, , Povedzme, ze tam som si Ta prvykrat vsimol. Bol by z Teba uzasny predator. Sam som bol prekvapeny, ze tu niekto je. A dam si na Teba pozor, dievcatko. Mas vlastneho strazcu."

Ivan zastonal, otvoril oci.
, , Co sa stalo? "
Zdvihla som hlavu, ale cudzinec tam uz nebol. Vsade bolo ticho.

, , Prepadli nas a Ty si dostal ranu do hlavy. Pod, vstavaj."

Zaviedla som ho do strediska, pockala, kym ho osetria, podakovala doktorom a vyviedla von. Isli sme pomalicky, mal slaby otras mozgu.

, , No, toto nedopadlo presne podla mojich predstav Li. Malo to byt romanticke. Som rad , ze Ti neublizili a ako vidim, odohnala si ich lespie ako ja."

Zahmkala som. Nemala som najmensiu chut povedat mu co sa stalo. A toto bola lepsia verzia, ako ta, ze mu vrazil neznamy muz, aby ma ochranil, lebo ma spozoroval v lese a cital mi myslienky. Doviedla som ho domov. Na schodoch sa otocil.

"Li, pokial sa jedna o tu pusu..."

Zarazila som ho.

, , Ivan si moj priatel a bola by som rada, aby to tak aj zostalo. Dnesny vecer na tom nic nemeni. Prepac."

, , Tak nejak som dufal, ze meni. Ale nakoniec lepsie priatelstvo ako nic vsak? "

Smutne sa usmiel a zavrel za sebou dvere.

Ked som prisla citila som, ze si pojdem hned lahnut. Nepotrebujeme spanok na prezitie, ale je to tiez jeden z pozitkov tohto sveta, ktory si radi doprajeme.

Obsah mojej dalsej basne boj jasny.

Vo vztahoch som sa velmi nevyznala, kedze do tejto doby boli pre mna bezpredmetne a tak som si myslela, ze sa nic medzi mnou a Ivanom nezmeni. Hopa. Zdravil sice, ale tvar mal smutnu a nase poobedne vylety do restiky na nejaky cas odplavali. Au. Pichlo ma pri srdci. Muzska jesitnost a ego su hrozne, ked sa ich dotknete. V tomto pripade dostali riadny kopanec.

Vsetko bolo ako doteraz s tym rozdielom, ze som nemala sajnu, kto to je. Aspon som uz vedela, ze som nemala halucinacie a existuje. No, radsej by som mala tie halucinacie.

, , Slecna Stuartova, odpoviete nam na otazku, alebo budete dalej poletovat v oblakoch? "

Zamyslela som sa a nemala som ponatia, aka ta otazka bola. Rychlo som prebehla vsetky mysle okolo, aby som zistila, o com vlastne bola rec.

, , Velké ohrozenie Alžbetinho postavenia prichádzalo zo strany jej sesternice - katolícky Márie Stuartovej, škótskej královnej a vdovy po francúzskom královi Františkovi II., ktorá si robila nároky na anglický trón. R. 1568 ju protestantská šlachta vyhnala zo Škótska. Mária ušla do Anglicka, kde ju Alžbeta držala v "domácom väzení". V nasledujúcich rokoch odhalili celý rad sprisahaní, ktorých cielom bolo dosadit na trón namiesto Alžbety Máriu."

Zastavil ma pohybom ruky.

, , Ako obvykle vyborne. Len neviem, odkial tieto informacie beriete. Este to len preberame."

Zahladel sa na mna zamyslene, ale jeho tvar davala jasne najavo, ze odpoved necaka. Opat som sa teda uvelebila s hlavou na rukach a tentokrat sa pokusala sledovat nit vykladu.

Od tej chvile som si vysluzila prezyvku kralovna. Moje meno bolo podobne, ako meno skotskej kralovnej, ktora sa snazila zosadit Alzbetu I., a tak som sa s tym zmierila. Nech maju radost.

V noci som sa zobudila. Mala som intenzivny pocit, ze na mna niekto pozera. Posadila som sa na posteli a chcela zasvietit.

, , Nechaj zhasnute."

Myslela som, ze budem pocut tento hlas. Vsetko vo mne sa k nemu natahovalo.
Nic som nepovedala, len cakala.

, , Nebojis sa? "

Trosku som sa pod prikryvkou pomrvila. Bolo mi chladno.

, , Nie, keby nieco, viem sa o seba postarat. A keby si ma chcel zabit, urobis to uz davno, necakas, kym sa zobudim."

Uchechtol sa.

, , Sikovne dievca. A zabudol som, bojovna. Precital som si Tvoje myslienky. Si ako leopardie mlada so silou dospeleho jedinca. Ale videl som tam neurcite veci. To su spomienky ziskane? "

, , Nie. Moje vlastne."

Asi som ho tym zaskocila, chvilu nepovedal nic, len stal a sledoval ma.

, , Co vlastne si? Sdce Ti bije, citim pulzujucu krv, teplo, ktore vyzarujes, ale mas vlastnosti, ktore bezny clovek mat nemoze a videla si co mnohi ini nie."

, , Na toto by som sa mohla opytat aj ja. Poznam tvory noci, ale Ty si nieco ine. Dychas, ale inak. Mas zvlastne kroky. Dokazes zmiznut mojim zmyslom."

Znova sa uchechtol.

, , Vela Ta v tej skole nenaucili, ked nevies, ze je slusnostou odpovedat a az potom sa pytat."

Opat som sa zamrvila. Mala som nutkanie na seba navliect vsetky svetre co som mala v skrini.

, , A Teba zas nenaucili, ze sa po nociach nemas zakradat druhym ludom v spalni."

Jemne sa mi zatocila hlava. Pevne som si stlacila mysel.

, , Takze vies, ako sa tato hra hra dievcatko. Uz ma to neprekvapuje. Ty vies asi vsetko."

Mimovolne som sa otriasla.

, , Je Ti zima? Prepac, mam ju radsej. Ale samozrejme budem dzentlmen a nenecham Ta zmrznut. Tak dovidenia."

A bol prec. Tak ako prisiel. Nevysiel oknom, nevyparil sa, proste zmizol. Uff, toto bude na dlho.

V skole sme si mali vybrat seminare navyse, moja volba bola opat jasna. Dejiny a kultura. Tak som vacsinu svojho casu travila pisanim eseji, a excelovanim vdaka svojim vedomostiam. Skutocne ma to bavilo, bolo to ako znovu prezivat svoj zivot. Dobrovolne som v ucebni travila volny cas diskusiou s ostatnymi studentmi a staranim sa o materialy, ktore sme mali na prestudovanie. Mnoho z nich bolo zo statneho archivu, nesmelo sa im nic stat. Stale castejsie som prehladavala zmyslami svoje okolie, no dotycneho som neobjavila, ani v naznakoch. No mala som nejasny pocit, ze je blizko a sleduje ma.

, , Li, Ty si fakt hviezda. Ako to robis? "

Bol to Charlie, jeden z nasej skupinky. Zdvihla som hlavu od knihy.

, , Ako robim co? "

, , No ako sa dokazes vsetko tak perfektne naucit. Ja to ledva stiham popri tom vsetkom, ale Ty si ako genius."

Usmiala som sa.

, , Charlie, to je len cvik a zapalenost pre skolu. Mozno tak geny, nic viac v tom nehladaj."

, , Slecna Stuartova je prilis skromna."

To triedy vosiel profesor s premietackou. Videla som ho uz tisickrat, tak som nechapala, preco mi prave dnes srdce vynechalo pri zvuku jeho hlasu. Charlie spolu s ostatnymi spozornel, premietacka znamenala nieco zazivneho.

, , Ako som povedal, prilis skromna. Mali by ste ist studovat niekolko skol na raz a aj to si myslim, ze by sme sa dockali doktoratu do niekolkych mesiacov."

Zaliala ma cerven. Jezisi Lia, co Ti hrabe? Ved je to Tvoj profesor uz tri roky, co streckujes? Ukludni sa.

, , Dnes budeme pokracovat v dejinach Azie. Sadnite si prosim a pokuste sa davat pozor."

Pri najlepsiej voli to neslo. Sledovala som ho, kazdy jeho pohyb, kazdy pohlad, kazde nadychnutie a on sledoval mna. Nieco mi na nom pripadalo zname a zaroven som ho odrazu videla inak, ako za posledne roky. Uplne inak.

Potrebovala som sa vyventilovat. Surne. Rychlo. Stala som na najvyssom strome a len matne si uvedomovala, ako som sa sem dostala. Dom, nasi, sialene rychly beh do hor, skakanie po stromoch, ked uz bol les tak husty, ze sa nim nedalo prejst. To som bola ja. Vsetky pozemske problemy som nechala dole pod sebou. Kusok podo mnou tiekla rieka, cely les zil a pulzoval, nenormalne ma to ukludnovalo. Posadila som sa na vetvu, vyzula topanky a hodila ich pod strom. Nosila som ich len zo zvyku a pre pripad, ze by ma niekto zahliadol. Vsetko by som vysvetlila, ale nie preco beham naha a bosa po lese. Zadul vietor, privial mi vonu listia. Zhlboka som sa nadychla. Uzasne. Pomaly prichadzala zima, steklila ma v nose. Niekto dole robil domaci jablkovy kolac, ciesi dieta zaspavalo v koliske, pocula som jeho pravidelne dychanie a vrzgot kolisky. To sa este pouziva? ? Este raz som sa zhlboka nadychla. Zacitila som vonu jahod. Urcite niekto otvoril kompot. Pousmiala som sa. Kedysi by som nemala problem nazbierat ich plnu naruc, ale ludia tak zdevastovali prirodu, ze dive jahody by som mala problem najst uz aj ja. Alebo cernice, maliny...V rieke som pocula splachot ryb. Prehanali sa tam, mali radost. Keby ini mohli citit to co ja, netvrdili by, ze ryby nemaju ziadny rozum a necitia. Citia a velmi. To bol problem celej tejto spolocnosti. Mysleli si, ze su navrchu a cokolvek ineho je pod nimi. Ked to nie su oni, nezalezi na tom. Odfrkla som si.

, , Usmev Ti svedci viac."

Tentokrat som ho nezacula prichadzat, ani jeho dych. Ale stihla som nieco zavonat. Ako sladka zuvacka, cokolada, jahody, maliny, parfem a skorica....to vsetko dokopy pomiesane v zmesi este s niecim, co som nevedela pomenovat. Otocila som sa, stal v kusok odo mna zahaleny v listi, opat som mu nevidela do tvare.

, , Si ako Spiderman. Ale ten mal aspon svoju identitu. Ked uz ma tak velmi chranis a objavis sa vsade, kde som, nemozes sa mi aspon ukazat? "

, , Mozno jedneho dna. Ale teraz este nie. Este nie dievcatko. Najskor zistim kto si."

, , Kto by som bola. To uz vies. Vies o mne viac ako ja o Tebe."

Prisahala by som, ze sa pousmial.

, , Lia, neviem o Tebe viac ako Ty o mne. Sme len obycajni znami, ktori sa obcas stretnu."

, , Na vrchole stromu alebo v noci u mna v izbe. To je uplne bezne."

Natiahol ku mne ruku, ale v polovici zmeravel a pustil ju povedla seba.

, , Si zaujimave stvorenie. Ale stale neviem ake. Nechces mi o tom nieco povedat? "

Zamracila som sa.

, , A Ty mi nechces povedat, aspon meno? "

Tu otazku som uz smerovala do prazdna. Opat zmizol.

Malo to jednu vyhodu. Uz som sa tolko nebala prehanat sa po lesoch, opat som mohla byt sama sebou, travit cele poobedia aj noci behanim, skakanim, santenim s veverickami alebo srnkami. Nebali sa ma, poznali ma. A ked nepoznali, vedela som im povedat, ze nie som nebezpecna, ze sa ich naopak snazim ochranovat. Mama moje rifle od blata a zatrhnute tricka prestala komentovat a zmierila sa s tym, ze nie kazdy je tak prisposobivy mestam ako ona. Bola vylozene mestsky typ, to moje divocenie som zdedila skor po otcovi. Ten sa vsak vedel chovat prilis distingvovane na to, aby to dal najavo. Len obcas vyrazil na par dni do hor, ale potom sa zase vratil a zivot siel dalej. Moje basne teraz obsahovali dve postavy. Profesor Stanford a tajomny muz z lesa.

Po obede sme mali dejiny. Sedela som na lavicke pred skolou a hltala vzduch. Zima pride uz o necely mesiac, bolo ju citit vlhkou korenistou vonou. Dalej na severe uz snezilo. Predstavila som si nadherne biele kopce, vlocky padajuce zhora, jasne nocne nebo, absolutne ticho...Moje myslienky pretrhla vona. Ina, ktoru by som cakala. Jeho vona. Jeho vona, ktoru som nevedela identifikovat. Jeho vona, ktora ma niecim pritahovala, ako svetlo nocneho motyla. Poobzerala som sa dookola. Prehladala som myslou co najvacsi okruh. Skusila som zaostrit oci na najjemnejsie detaily. Nic. Ale citila som ho. Intenzivne.

Prvykrat zazvonilo. Zoskocila som z lavicky a sla do triedy. Keby som vazne chcela, bola by som tam za sekundu, ale v ludskom svete sme si davali pozor, ovladali sme sa. Teda aspon pred ich ocami. Niekedy to bolo vazne ale vazne otravne. Obcas som sa bavila predstavou, co by asi povedali ostatni a hlavne ako by sa zatvarili, keby som svoje schopnosti demonstrovala. Pousmiala som sa. V triede som si sadla na obvykle miesto, batoh putoval pod nohy. Uz klasicky som si zalozila hlavu na ruky. Profesor Stanford dnes prednasal sam, bez premietacky. Jeho hlas ma hypnotizoval. Bol hruby, poddaval si Vas. Skusila som si vsugerovat, ze ma nepritahuje, ale zbytocne. Visela som na jeho ustach ako keby som z nich mala pocut nieco, co mi ovlyvni cely moj dalsi zivot a zaroven sa mi zatvarali oci...

, , Slecna Stuartova, je Vam nieco? "

Zmatene som zahabkala. Ja som zaspala! To sa moze stat len mne. Pozrela som na profesora.

, , N..nie prepacte ja len...s..som akosi..."

Otocil sa chrbtom a kracal smerom k svojmu stolu.

, , Nocne prechadzky Vam nerobia dobre. Mali by ste sa ich vzdat a radsej naplnit svoj cas niecim uzitocnesim."

Vona. Bola tu. Znova, intenzivna, ako by bol len par centimetrov odo mna. Rozospala som sa zastavila uprostred triedy. Profesor zdvihol oci od papierov, ku ktorym si medzitym sadol. Trieda bola prazdna, vyucovanie skoncilo.

, , Chcete este nieco? "

, , Nie, pan profesor."

Vybehla som von a celu noc sedela pri rieke. Asi som dufala, ze mi voda vymyje vsetok ten zmatok z hlavy.

Prisla zima. Cely ten mesiac sa neukazal. A profesor Stanford nebol v skole, ohlasil, chripku. Nevedela som, ci trpim viac kvoli jednemu alebo druhemu. Prestalo ma bavit chodit do skoly, ked tam nebol on. Prestalo ma bavit lietat po lese, ked tam nebol ten druhy. Kecam, neprestalo, ale uz v tom nebola prichut niecoho, co som nevedela pomenovat. Presne ako jeho. Presne, ako vsetko, co sa vo mne teraz odohravalo. Au, au , au...Bolela ma dusa. Nie tak uplne, ale stacilo to, aby som sa prestala usmievat a moje basne sa niesli v smutnom tone zo straty a nadeji na navrat. Nechapala som to. Chcela som obidvoch. Nudneho profesora a tajomneho z lesa. Boli taki odlisni. Profesor bol len pedantny suchar, tajomny bol nepolapitelny. Na kazdom ma nieco fascinovalo, nevedela som co. Aspon vztahy s Ivanom sa dali ako tak do poriadku a parkrat mi od neho prisla sms, aby som sla von. Ale nemala som naladu. Nemala som naladu na nic ked tu neboli.

Na obede som sa otravene prehrabovala v spagetach. Taliansko som mala rada, ale toto jedlo sa tomu originalu podobalo asi ako opica vajicku. Ivan si prisadol vedla mna.

, , Pocula si to? Stanford uz nie je chory, ale nevyzera dobre. Je bledy, ma tichy hlas, no ako po chripke."

Tato informacia pre mna znamenala viac, ako som si dovolila priznat. Pozrela som nan a usmiala sa.

, , Aspon uz nebude v skole taka nuda. Neverila by som, ze to poviem, ale v jeho podani ma aj Hirosima svoje caro."

Zdvihla som sa a odkracala. Spagety som nechala nedojedene na stole spolu s prekvapenym Ivanom.

Mal pravdu. Profesorovi skutocne nieco bolo. Bol az smrtelne bledy, ruky sa mu triasli, nedokazal suvisle rozpravat a nakoniec nas pustil skor. Pri odchode na mna zavolal. Nebyt toho, ze pocujem aj travu rast, ani by som si to nevsimla.

, , Ano, pan profesor?

Bol neskutocne tichy, hlavu skrytu v dlaniach.

, , Prosim Vas, nepohybujte sa teraz po nociach. Vonku to skutocne nie je bezpecne."

Pochopila som, ze tymto sme rozhovor skoncili, ale na co varoval prave mna? Preco nie celu triedu? Ci len preto, ze ma vtedy v noci stretol? Uff, tomuto ludskemu svetu prestavam rozumiet.

Po niekolkych dnoch to vyzeralo, ze sa dal dokopy. Farba bola ok, drzanie tela pevne, hlas silny, aj ked uz nie tak podmanivy ako predtym. Ale predsa tu bolo nieco inak. Uz ma nevyvolaval tak casto, dokonca sa zdalo, ze ma skor....ignoruje. Ano, ignoruje. Nechapala som to. Urazila som ho niecim? Alebo som si to len namyslala? Predtym som mala pocit, ze ma berie ako jedneho zo svojich studentov, teraz som zas mala pocit, ze keby mohol, vyhodi ma za dvere, aj zo svojich predmetov. Predtym som lehavala na lavici, teraz som sa v nej skor krcila a cakala, kedy pride koniec hodiny.

Zobudila ma stara znama vona.

, , Ahoj, dievcatko."

Jeho hlas znel rovnako ako po minule stretnutia, len o odtien smutnejsie.

, , Ahoj Spiderman. Stale si sa nenaucil slusnosti? "

Sedel na stolicke oproti mojej posteli. Salala z neho strasna zima.

, , Prisiel som sa s Tebou rozlucit dievcatko."

Rozlucit? Chcelo sa mi zasmiat. Ako keby sme boli nejaky vynimocne dobri priatelia a on sa chystal na daleku cestu. Napriek tomu ma pichlo pri srdci a zaludok sa prevratil o poschodie nizsie.

, , Ano, tiez mam z toho podobne pocity. Prilis som si zvykol na Tvoju...pritomnost."

Fasa, zas mi cital myslienky. Stlacila som si pevnejsie mysel.

, , Pekne. Chranit sa je dolezite."

Pritiahla som si prikryvku blizsie k sebe. Vydychovala som paru.

, , Nepovies mi pred odchodom, kto si? "

Vstal.

, , Nic na tomto svete nie je trvale Li, zapamataj si to. A zapamataj si, ako si ma nasla. Po mne pridu ini."

Zmizol a nieco vo mne sa zlomilo. Dnes ho len tak nepustim a musi mi vysvetlit, kto su ini a kto je on. Musi!

Kaslajuc na vsetky opatrenia, kaslajuc na bezpecnost, vyletela som oknom ako strela. Dnes za sebou zanechaval prilis vela stop, aby som ho stratila. Bol rychly priblizne ako ja, udrziaval medzi nami konstantnu vzdialenost. Vdaka stlacenej mysli vsak nemal sancu zaregistrovat, ze som za nim. Robil okruhy, okolo mesta dozadu do lesa, naspat na hlavnu cestu a znova do lesa, popri rieke hore do skal a opat do mesta. Nerozumela som, preco to robi, ale nemienila som sa vzdat. Tvrdohlavo som sa ho drzala. Matne som si vsimla, ze zostavame v meste a blizime sa k znamemu miestu. Kroky stichli, dokonca aj dych, ale vonu som citila stale. Prestal sa hybat. Spomalila som na ludsky krok, stale som naslapovala potichu. Cim blizsie som mu bola, tym viac som bola ohromena. Mijala som triedu po triede, az som zastala. Sok a pochopenie sa vo mne striedali tak rychlo, ze som ani nevedela, kedy som tvorila dvere. Pri okne stala tmava postava, ktora mi tak uzasne vonala, ktoru som cele tie tyzdne hladala a ktora mala kluc odo mna. Ked som zasvietila, prekvapene sa otocil.

, , Profesor Stanford."

Nebola to otazka, bolo to konstatovanie jasneho faktu.

Videla som uz mnoho veci, ale toto bola sila. Moj profesor. Zasadovy, vzdy spolahlivy profesor Stanford. Odbornik na dejiny, prisny na studentov, s fantaziou ako moja stolicka pri stole. Stala som vo dverach, ruku drzala na spinaci a hladela nan.
, , Slecna Stuartova, co tu robite o takejto hodine? “
On mi vyka? Pred chvilou sedel u mna v spalni, nahanali sme sa cez pol okresu, videl ma visiet tristo metrov nad riekou na strome a on mi vyka? Cela tato situacia mi prisla komicka. Od smiechu som sa prehla, musela som sa opriet. Presla som k laviciam a sadla si na najbliziu.
, , Takze Spiderman vyucuje dejiny? “
Uznavam, nie velmi originalne, ale nic lepsieho ma v danej chvili nenapadlo. Nemala som slov, nemala som myslienky, ovladal ma len smiech.
, , Prepacte, ale neviem o com hovorite. Je Vam nieco? “
Jasne som vedela, ze som v cieli. Jasne som vedela, ze on je ten pan tajomny. Snazil sa zakryvat. Snazil sa ma zmiast. Videl, ze prehral, ale pokusal sa vykrutit. Toto nie. Pozerala som mu do oci, opat sa mi zatocila hlava. Ale nesnazil sa mi dostat do myslienok. Necitila som ziadne narazy, ziadne pokusy dostat sa pod jednotlive vrstvy. Chcelo sa mi spat. Velmi. Zavrcala som. Omamoval ma. Neviem ako sa mu to darilo, ale omamoval ma, alebo hypnotizoval, chcel, aby som zaspala. V mysli sa mi zacali zjavovat prijemne farby, virili dookola, celu ma zahalovali...zaknisalo so mnou, ledva som sa zachytila lavice. Zavrcala som hlasnejsie, mala to byt vystraha. Zdvihol ruky.
, , Vzdavam sa. Vyhrala si.“
Ospalost zmizla, opat som jasne videla miestnost aj jeho. V tvari uz nemal prekvapenie, zmenil sa. Jemne rysy ztvrdli, oci dostali tmavomodru farbu. Celkovo uz nevyzeral ako nas stary dobry profesor, pozerala som na novu osobu. Cakala som, co bude. Ci nieco povie. Cakala som vysvetlenie.
Sadol si o lavicu vedla, zalozil ruky.
, , Pytaj sa.“
, , Hm, len tak? Odpovies mi na kazdu jednu otazku? Po tom vsetko? “
Usmial sa.
, , Bude lepsie, ked sa to dozvies odo mna. Tak sa pytaj, dalsiu sancu uz mozno nedostanes.“
Poposadla som. Skusala som formovat otazky.
, , Takze, kto si? “
Usmial sa, rozhodil rukami.
, , Profesor Martin Stanford.“
, , Nepytala som sa na koho sa hras a aku identitu pouzivas v ludskom svete. Pytala som sa kto si.“
Oci mu stmavli o dalsi odtien.
, , Neviem sa definovat. Som tak trochu z kazdeho kusok.“
, , Si carodejnik? Mag? Upir? Anjel? Tak co si? “
Z hlboka sa nadychol.
, , No, som asi z kazdeho nieco, dalo by sa povedat. Som upir, ale nepijem krv, ani vysuvacie zuby, ani nic podobne. Napriek tomu mam iste...vlastnosti ako oni. Ovladam magiu podobne ako Ty, ale nie som ani carodejnik. Mozno tak temny anjel.“
Mozog mi to nebral. Nemoze byt nieco, co prakticky neexistuje. Vsetko na svete sa da definovat. Vsetko.
, , Ake specialne vlastnosti pijavic mas? “
, , Asi myslis upirov. Nezijem. Srdce mi nebije tak, ako tebe. Nejem, nespim, som mrtvy, az na to, ze sa pohybujem, mozem dychat, ked chcem, ale nemusim. Mozem ovladnut inych. Dokonca mi zostalo zopar vlastnosti ako nalakat potencionalnu obet. Ale slnko mi neublizi, nemusim sa mu vobec vyhybat.“
Prikyvla som. To by sedelo na tu vonu, rychlost, myslienky, silu. Ja som ich dostala do daru, v rodine sa nachadzali jednotlivo a u mna sa na podiv vsetkym skombinovali, inak sa dali ziskat len premenou.
, , Hovoril si, ze si aj nieco ako carodej. To jest? “
Uz som v tom zacinala mat jasno.
, , Ovladam magiu, podobne ako Ty, ale nie az do takej miery. Mozem usmernit niektore zivly, mozem si pozriet buducnost, ale kuzla neovladam. Ani rozhovory so zvieratami mi velmi nejdu.“
Opat sa pousmial.
, , Aha. A tym anjelom si myslel co? “
, , Ze sa snazim tieto vlastnosti vyuzivat na dobre veci, aj ked...“
Zarazil sa. Cakala som, ale zbytocne. Neminil pokracovat, ja som sa zas nemienila vzdat.
, , Aj ked? “
Povedala som, aby som mu dala najavo, ze chcem odpoved.
, , Aj ked nie vzdy mozem robit len to, co by som sam chcel.“
Prikyvla som.
, , Takze si krizenec.“
, , No takto ma este nikto nepomenoval, ale mozno sa to ujme.“
Vyprskol. Nie od hnevu, pobavila som ho.
, , Nemusim dvakrat hadat, co bol otec. Ale rada by som vedela, co bola matka? “
, , Matka bola carodejnica.“
, , Aha.“
Na viac som sa nezmohla. Aspon zatial nie. Carodejnica. Ktora normalna rozumna osoba by udrziavala vztah s upirom? Ktora carodejnica by sa dobrovolne vydavala riziku, ze ju nakazi? A ktora zena by dokazala byt taka hlupa?
, , Moja matka bola z dediny, kde ju kazdy nenavidel za to, ze poznala ine liecenie, ako pustanie krvou. Keby sme boli v Afrike, stala by sa samankou, vazenou osobou. Ale tu, tu ju za to nenavideli, aj ked takmer kazdy k nej chodil na rady. V tajnosti, samozrejme. Otec bol naproti tomu zo silneho klanu upirov, ktori ovladali takmer vsetko, ale chcel vediet este viac. Matka sa im nahodou priplietla do cesty.“
Neprerusovala som ho. Predstavovala som si cely pribeh v hlave.
, , Vzali ju a...presvedcili, aby ich naucila co najviac z umenia jej vlastneho. A moj otec dostal dalsi napad. Experiment. Co vznikne, ked sa spoji clovek a on? Po smrti matky ma vychovavali. Starnem, ale pomaly. Nemam jed, nemam zuby, nelovim, a ked som pochopil, co sa vlastne stalo, odisiel som. Predtym ma vsak zaviazali prisahou im sluzit, ked ma povolaju. Pre istotu. Nemyslim si, ze by skutocne niekedy chceli, aby som sa vratil. Myslim, ze boli radi, ked sa ma zbavili. Chybneho experimentu.“
Trpkost v jeho hlase by sa dala krajat. Vsimla som si, ze sa vyhol popisu smrti jeho matky, ale uz tak bolo prenho tazke vsetko povedat, nechcela som ho nutit. Vstala som a prisadla som si k nemu na lavicu. Opat z neho isla zima. Striaslo ma.
, , Prepac. Mam rad, ked je okolo mna chladnejsie, tam, odkial pochadzam, bolo vzdy chladno.“
Teplota sa citelne zvysila. Chytila som mu ruky. Boli studene. Polozil mi hlavu na rameno.
, , Teraz, ked si tvrdil, ze mas chripku, nemal si ju vsak? “
Pokrutil hlavou.
, , Zavolali Ta? “
Prikyvol.
, , Povies mi dovod? “
, , Teraz nie dievcatko. Dnes nie. Bolo toho na mna vela. Si jedina okrem mojho klanu, kto vie, kto som. Prezival som znovu rodinnu historiu. Prinutila si ma mysliet na veci, ktore som v sebe roky potlacal. Prosim, nechci to odo mna.“
, , Dobre.“
Chvilu sme tak sedeli. Napadalo ma minimalne dalsich sto otazok.
, , Pytaj sa.“
, , Preco si tu? “
, , Myslis prave tu, v tomto meste? “
Prikyvla som.
, , Neviem. Som tu uz par rokov, zatial primalo, aby som sa musel stahovat.“
, , A ako to, ze som Ta nespoznala? Ze si vzdy tak nevonal? Ze si mal iny hlas ako vonku? “
, , Jedna zo schopnosti.“
, , A ja? “
, , Ty si bola nahoda. Chodievam v noci do lesov, ale nie pricasto. Nikdy som si Ta nevsimol, nikdy ma ani len nenapadlo, ze to tmavovlase dievca mi je tak podobne. Vtedy prvy raz, radsej som zmizol. Na nase stretnutie este nebol cas.“
, , A odvtedy? “
, , Odvtedy som si na Teba daval pozor. Zistoval som, co sa dalo, ale ste pridobre chraneni, tak som sa toho vela nedozvedel. Pritahovala si ma. Dalsi tvor, ktory nelovil, ale bol ako selma. Dalsi, ktory mal schopnosti ako ja, len mohol zit.“
, , Obcas si ale neodolal ma navstivit.“
, , Nie, obcas nie. Musel som ta vidiet.“
Chvilu sme mlcali. Mal pravdu, na jeden vecer toho bolo vela.
, , A o mne nechces vediet viac? “
, , To teraz nie je dolezite.“
, , Akoze nie? “
, , Uz viem vsetko.“
Jednoduche konstatovanie, ktore vyvolalo lavinu dlasich otaznikov.
, , Aj ked budes dobiedzat, nepoviem Ti to.“
Tak som zavrela usta. Ale nemal vyhrate. Raz mi to aj tak povie. Zase sme chvilu mlcali.
, , Co teraz? “
Zdvihol hlavu, jeho oci boli na urovni mojho cela.
, , Ako to myslis? “
, , No...“
, , Samozrejme, pochopil som.
, , Hej! Odnauc sa mi liezt do hlavy dobre? “
Uskrnul sa.
, , To Ti nemozem slubit.“
, , Takze co teraz? “
Stale sa mi vazne pozeral do oci.
, , Zit dalej svoje zivoty.“

, , A preco si sa so mnou dnes lucil? “
, , Pretoze som Ta uz nemohol vidiet.“
Au. Zase ta bolest pri srdci a kontrmelec v zaludku. Oci sa mu rozsirili, oboma rukami mi chytil tvar .
, , Nie, je to presne naopak ako to vidis! Nechcem Ta ohrozit, nechcem, aby sa Ti nieco stalo, si este mladatko, si prilis...prilis...“
Chcela som vediet co prilis som, pozerala som sa nan a uvedomovala si, ze vsetko sa akosi rozmazava.
, , Nie...neplac prosim...“
Nepomohla som si. Svet okolo bol zrazu tak zly, ani som nevedela preco, nevedela som, co sa to deje. Vedela som len, ze tento muz chce odo mna odist a kazda ciastocka mojho ja to odmietala...
, , Ach dievcatko...“
Zaregistrovala som este, kym sa jeho usta spojili s mojimi.

Bol to dalsi novy pocit, ktory som nepoznala , zato tento nebolel, tento jemne hladil moju ubolenu dusu a zotieral mi z tvare vsetky slzy. Po par minutach, ked sa odo mna odtiahol, sa mi pery roztiahli do sirokanskeho usmevu. Chcelo sa mi spievat. Asi som sa zblaznila. Usmieval sa tiez.
, , Myslim, ze nepotrebujes, aby ma niekto zrazil k zemi.“
Pritulil si ma a hladil po vlasoch.
, , Nie, toto bolo uplne ine.“
, , Vidim.“
, , Hej, nepovedala som Ti nieco o tom lezeni do hlavy? “
, , Nepovedal som Ti, ze Ti to nemozem slubit? Ked ma tam tak pekne pustas.“
Stlacila som mysel. Chcela som mat nejake sukromie, aj ked som vedela, ze od teraz donho bude patrit.
, , Kolko mas rokov? “
, , Nehovorili Ti, ze pytat sa damy na vek je neslusne? Sice, Ty si tej slusnosti vela nepobral.“
Jemne ma stlacil.
, , Nechci vediet. Zlaknes sa.“
Opat ma jemne stlacil.
, , Tak dobre. Musi to byt na roky presne? “
Uz ma nestlacil, len povzdychol.
, , Dobre dobre, priblizne 212.“
Neveriacky na mna pozrel.
, , Tolko? “
, , Hm , hovorila som Ti, ze sa zlaknes.“
Pohladil ma.
, , Nezlakol som sa, ja som este starsi. Ale prekvapilo ma, ze na to nevyzeras. Pocital som, ze starnes pomaly, ale ze az tak pomaly...“
, , No dobre a Ty mas kolko? “
, , Na kolko vyzeram? “
, , Na 28, priblizne. Ale kolko mas realne? “
, , Prestal som to pocitat. Mozno nieco okolo troch – styroch stoviek. Asi je to velky rozdiel ze? “
S chuti som sa zasmiala.
, , Teraz ktory myslis? “
Este chvilku sme sa takto tulili, kym sme zapoculi na chodbe zvuky.
, , Pod, nemali by nas tu najst, predsa len, stale si ziacka a ja ucitel.“
Spolocne sme vybehli von oknom cez odkvap na strechu a odtial k nasmu domu. Stacili sme jeden druhemu co silou to rychlostou. V behu ma chytil do narucia a dal mi dalsi lahky bozk. O sekundu neskor ma uz ukadal na postel.
, , Dobru noc, Li. Uvidime sa zajtra.“

Ak som predtym hovorila, ze mi vadia vsetky tie obmedzenia a pretvarka, teraz som ich priam nenavidela. Nemohla som mu len tak poklepat na chodbe na plece a dat. Na hodine ma sice neignoroval, ale opat ma oslovoval slecna Stuartova. Teraz to bolo take cudne pocut z jeho ust. Aspon ze jeho pohlad bol makky a teply. Vecere sme travili rozhovormi a ci som chcela alebo nie, zaspavala som mu na rameni. Neviem, kto vsetko si vsimol moju zmenu, ale ja osobne urcite. Usmievala som sa.
, , Nikdy si nerozmyslala, co bude potom? “
, , Kedy potom? “
, , Ked dostudujes.“
, , Budeme tu chvilu zit, kym budem vyzerat na svoj vek a potom sa odstahujeme zase dalej.“
, , No, to bolo dovtedy, kym sme sa nespoznali. Ale teraz by som sa rad pocital do Tvojho zivota aj ja.“
, , Nie, nerozmyslala som nad tym. Sme spolu kratucko, mozno sa dovtedy nieco stane.“
, , Ano, mozno...“

Poslednu hodinu sme mali s nim. Po monotonnej prednaske si vsetci zbalili veci a co najrychlejsie zmizli. Iba ja som sa zdrzovala, uz tretikrat som si prerovnavala knihy. Po ocku som ho sledovala. Obzrel sa, ci sme skutocne sami, plynulym krokom zavrel dvere a presiel k mojej lavici. Vzal ma do narucia, dlho sa na mna pozeral. Jednou rukou mi presiel po vlasoch. Zaboril do nich prsty, potom povolil, chytil mi neposlusne pramienky a skusal ich prinutit, aby zostali za uchom.
, , Zbytocna namaha...“
Zamumlala som, no slova zanikli v bozku. Bol nastojcivy, vasnivy, akoby sa prestal ovladat a ja som mu s radostou odpovedala. Vysadil ma na lavicu, rukami prechadzal po mojom tele, jednou mi pritlacal zadok, druhou bludil pod trickom.
, , Nerusim? “
Vo dverach stal Ivan.
, , Vidim, ze princezna uz nasla svojho princa.“
Po tychto slovach sa otocil a zmizol v chodbach. S Martinom sme na seba pozerali bez slova. Nemalo vyznam tam dalej zostavat. Zliezla som z lavice, natiahla sa pre batoh.
, , Vecer? “
Prikyvol.
Dala som mu letmu pusu na lice a sla domov.
Ivan stal pri skole, opieral sa o dvere.
, , Hm, vysoko rubes.“
Bola som rada, ze som ho tam nasla. Stopovat ho po meste a doprosovat sa mu som vazne nechcela, ale teraz by to bolo to jedine, co by sa dalo pre zachranu urobit. Ospravedlnujuco som sa nanho usmiala.
, , Ivo prepac....neplanovala som to. Ono to jednoducho tak prislo a ...“
, , Toto si nechaj pre niekoho ineho. Myslel som, ze sme priatelia a ze mi aspon nieco povies.“
, , Nemohla som. Pochop, toto nie je nieco, co sa deje kazdy den.“
Ani sa na mna nepozrel, striedavo sledoval chodnik, nebo, stromy, travu...
, , Dobre, ak mas byt s niekym stastna, tak aj s nim. Ale ako vies, ze Ta nevyuziva? Ako vies, ze Ta neopusti? Ze nie si jeho chvilkova zabava? “
, , Viem to. Ver mi, toto nie je pubertalne poblaznenie. Poznali sme sa mimo skoly, nevedela som, ze je to profesor.“

Konecne sa na mna pozrel.
, , Toto mi vysvetli.“
Z hlboka som sa nadychla. Mala som pocit, ze teraz by som potrebovala kyslik aspon na tyzden dopredu.
, , Poznali sme sa...no za inych okolnosti a ked som zistila, ze je to nas profesor, uz sa nedalo cuvnut. On chcel. Ivan prisaham Ti ze chcel nas kontakt uplne prerusit a nebyt mna, nic by sa neudialo. To ja som ho vyprovokovala.“
, , Uhm.“
Topankou kopal do obrubnika, ruky vo vreckach. Ked som myslela, ze som prehrala, ozval sa.
, , Imponuje Ti, ze je starsi? “
Podisla som k nemu a dotkla sa jeho tvare.
, , Nie, toto nie je vec rozumu Ivo. Je to vec srdca.“
Bolo vidiet, ze rezignoval.
, , Dobre, tak si s nim bud. Ale odkaz mu, ze ak Ti ublizi, profak – neprofak, upravim mu fasadu.“
Usmiala som sa, chytila ho pod rameno a tahala do restiky. Kym sa den skoncil, Ivan bol spokojny a odprisahal mi, ze sa nikto nic nedozvie.

Lezali sme v posteli, mala som zatvorene oci a vychutnavala tuto chvilu. Ked uz pre nic ine, tak pre toto sa oplatilo zit.
,,Takze slubil, ze nic nepovie?“
Zamrmlala som, pritlacila sa blizsie k nemu , nohu prelozila cez jeho.
,,Li, sustred sa, je to dolezite.“
Otvorila som oci, zdvihla hlavu, kucery mi vbehli do tvare. Martin ich chytil, chvilu obkrucal okolo prsta, potom ich prehodil dozadu k ostatnym.
,,Ano, slubil, ze vsetko si necha pre seba.“
Nevyzeral, ze ho moja odpoved uspokojila. Bludil ocami po miestnosti, Premyslal, bolo mu treba dat cas, uz som ho poznala. Lahla som si naspat. Jeho hrud bola prilis svalnata na pohodlne lezanie, vacsinou tlacila ako kamen, ale mne to bolo jedno. Hlavne, ze sme tam boli. Lezal bez hnutia.
,,Myslim, ze aj ked to nepovie, dlho sa to v tajnosti neudrzi. Okrem toho mam plne zuby celeho toho skryvania a prisposobovania, nestaci, ze o tom je cely tento nas prekliaty zivot? Este aj lasku, pre ktoru sa podla vsetkych rucaju pravidla a robia ustupky, musime tajit. Ja to nechcem.“
Znova som zdvihla hlavu, v ociach des. On sa so mnou rozchadza???

Zasmial sa.
,,Li, kedy konecne zacnes vyuzivat svoje schopnosti naplno? Ked niecomu nerozumies, prehladaj mi mysel, ja si ju pred Tebou nezatvaram, ja chcem, aby si bola jej sucastou. Ako vtedy v triede, ked si nevedela o com bola otazka, prehladala si vsetky mysle okolo. Tak by si mala reagovat zakazdym.“
Preco som bola prekvapena? Pravdepodobne sa mi v nej hrabal celu tu dobu, co vedel, kto som, takze samozrejme videl aj co s nou robim.
,,Ked ja na to nie som zvyknuta.“
Pohladil ma.
,,Tak si zvykaj. Zivot byva boj o prezitie, surovejsi, ako si kedy mohla vidiet. Ver mi.“
Povedal to takym tonom, ze som si nechcela predstavit, co pod tym myslel a uz vobec som to nechcela vidiet.
,,Takze co navrhujes?“
,,Mali by sme to vypustit von.“
Sadla som si.
,,To nemyslis vazne. Iste, ani mne sa nepaci, ze sa skryvame, ale co ked to nevyjde? Co ked bude za par tyzdnov cele toto len spomienkou?“
Podoprel sa laktami, oci mu opat presli do tmavomodrej. Vzdy, ked menil naladu, mu stmavli.
,,Co tym chces povedat?“
Rozhodila som zufalo rukami.
,,Ja..ty...pozri sa na seba a na mna...ved sme uplne odlisni...Ty si...tak....pekny...a ja taka obycajna...teda ked si odmyslim cim sa lisim, ale to nebude podstatne...proste podstatne bude, ze...no....ved Ta ani poriadne nepritahujem, doteraz sme sa len bozkavali a nic viac...ako je to krasne a vobec...“
Nemohla som najst dalsie slova. Nic na svete by nevyjadrilo to, co som chcela povedat. A ani v mojej mysli by nenasiel odpoved, sama bola zmietana vo vichrici pocitov a utrzkov.
,,Li, Ty si vazne myslis, ze sme spolu nic nemali len preto, ze ma nepritahujes?“
Prikyvla som.
,,To nie je pravda. Len ja som este nikdy...a neviem ci to bude fungovat...neviem co vsetko sa moze stat, ja som sa tomu vzdy vyhybal...nezabudni, som len experiment.“
Vytrestila som oci.
,,Ty nie si ziadny experiment! Ty si niekto, Ty si moj zivot rozumies?! Nezalezi na tom, koho mas v rodine ani na Tvojom povode, zalezi len na tom ako zijes Ty sam! A nezabudni, ze kym to aspon raz nevyskusas, nikdy to nezistis.“
,,Nechcel by som Ta sklamat.“
Myslela som, ze zle pocujem.
,,Jedine, cim by si ma mohol sklamat je, keby sa to nikdy nestalo.“
Jeho prostesty po chvili zanikli.

Zobudila som sa do krasneho rana. Vonku prsalo, ale mne bolo prijemne.
,,Ty potvora, vzdy dostanes co chces, vsak?“
Nadvihla som sa na posteli a dala mu pusu na nos. Cela izba bola rozhadzana, nasiaknuta jeho uzasnou vonou.
,,Aspon vieme, ze to funguje.“
Uskrnula som sa. Usmial sa, jeho oci boli azurovo modre. Pritiahol si ma k sebe tak tesno, az som nemohla dychat.
Na chodbe sa ozvali kroky. Na lici som zacitila pusu a bol prec. Aj jeho oblecenie, topanky, vsetko bolo prec spolu s nim. Len ta vona...
,,Moje nervy, Lia, co si tu vyvadzala?“
Mama.
,,Po ranajkach si zoberies vysavac, kos na smeti a okamzite to tu vsetko spraces. Jasne? Chovaj sa ako clovek. A teraz pod dole. Musime s Tebou hovorit.“

Prave ked si clovek mysli, ze je vsetko v najlepsom poriadku sa stane nieco, co ho presvedci o opaku.
Zisla som dole vo vynikajucej nalade a nic mi ju nemohlo pokazit. Stalo sa to, co som chcela, mala som ho a on mal mna. Sadla som si na kredenc. Mama povytiahla obocie, tak som poslusne zosadla a pritiahla k sebe stolicku. No co, aspon chvilu budem poslusna dcerka...Nasi sa na seba pozreli, otec si odkaslal. Chovali sa, ako by mi planovali povedat ze zomieram.
,,Nebudeme to predlzovat. Opät nas raz nasli lovci a mali by sme sa odstahovat.“
Eh? Pozerala som z jedneho na druheho a nejak mi nedochadzal vyznam slov.
,,Pocula si ma? Nasli nas lovci a v zaujme utajenia nasej identity a bezpecnosti ludi okolo sa musime odstahovat.“
Stale mi to nedochadzalo. Pocula som slova, chapala som ich vyznam, ale moj mozog odmietal spracovat tuto informaciu.
,,LIA POCUJES MA???“
,,Hej pocujem...ale ja nikam nejdem.“
,,Coze?“
Nebolo zvykom, ze som odporovala. Doteraz nebol dovod. Doteraz.
,,No nikam nejdem.“
Otec sa postavil.
,,Akoze nejdes? Mlada dama Ty sa teraz pekne zbalis a odides spolu s nami, kym nebude nebezpecenstvo zazehnane rozumies?“
,,Nie.“
,,Coze?!“
,,Nie!“
Uz som nesedela, ale stala.
,,Oci ja chapem, ze mame povinnosti a tak podobne, ale nemozeme vecne utekat len preto, ze sa niekto objavi. Kvoli veku prosim, ale kvoli nicomu inemu. A ja nikam nejdem. Mne sa tu paci...som tu doma, chapes? Zostavam. A ked pride lovec..no aj tak pojde po mne a nie po ludoch, takze cisto teoreticky su mimo ohrozenia...proste nejdem. A ak s tym ma rada problem, milerada im to vysvetlim. Este nieco?“
Ani som necakala, kym nieco povedia a oddupotala som po schodoch do izby.

Hadzala som veci na hromadu, ked zaklopala mama. Ake prekvapenie. Ani som nemusela odpovedat dalej, vosla aj bez toho. Chvilu postavala pri dverach a sledovala ma, ako sa tvarim, ze upratujem, potom si sadla na postel a ocami mi naznacila, ze mam prist k nej. Ignorovala som to. Povzdychla si.
,,Nerobis nam to dvakrat lahkym.“
,,A vy mne snad ano?“
Tvrdohlavo som sa pasovala s ponozkou zachytenou o stolicku.
,,Keby to nebolo dolezite, nesli by sme prec. Aspon nie teraz. Tak nas skus pochopit.“
,,A v co je to tentokrat ine? Uz sme porazili stovky lovcov a kadeakych inych priser, v com prave tentokrat musime ustupovat?“
Ponozka povolila, konecne.
,,Tentokrat po nas ide niekto, kto sa nam silami velmi vyrovna.“
,,Kto by sa uz len nam mohol rovnat mami? Este k tomu ked mate mna? Nechcem posobit ako namyslena kaca, ale povedz mi, kto ma viac ako mame my?“
Mama potichu zasepkala
,,Upiri.“
Zarazilo ma to. Tymto tvorom sme uz parkrat poriadne zavarili a nikdy sa nam nic nestalo. Voci nam je ich moc velmi slaba, aj ked uznavam, mne sa obcas nejaky vedia vyrovat, ale to su vacsinou len vynimky.
,,Mami, ved s nimi sme nikdy nemali ziadny problem..“
Zastavila ma pohybom ruky.
,,To bolo kedysi. Zda sa, ze vyvoj ide dopredu a oni su jeho sucastou. Vytvorili akysi..experiment.“

V hlave mi zablikalo vystrazne svetielko a rozoznela sirena.
,,Experiment?“
,,Ano Li, ma vsetko, co ma aj ten najsilnejsi jedinec z nasho druhu...ma schopnosti, silu, rychlost, dokonca nema potrebu pit ludsku krv, takze ani nezistime, kde sa pohybuje ked on sam nebude chciet. Ma toho este omnoho viac, hravo by zvladol aj Teba samotnu.“

Sirena znela o nieco hlasnejsie.
,,A ten..experiment...vies jeho meno?“
,,Bohuzial nie, uz nevieme nic konkretnejsie. Vieme len, ze je to potomok jedneho z nich...“

Sirena mi uz v hlave nie ze hukala, ale vrestala.
,,Mami, je mi luto. Ak chces, odidte aj s otcom do bezpecia. Ja zostavam.“
Otocila som sa na päte a uz klasicky vybehla von oknom do lesa.
Sedela som na borovici, starej asi tak ako ja a cakala. Vedela som, ze dostal moju spravu, ze ju v mysli pocul a videl miesto, ze kazdu chvilu pride. V dialke som ucitila staru znamu vonu.
,,Ahoj.“
Neutralny hlas, nic ineho by som necakala.
,,Ahoj.“
Odpovedala som. Nechcela som sa nanho ani pozriet, bala som sa, ze svoje emocie neudrzim na uzde a boj sa rozhodne priamo tu na mieste.
,,Kedy si mi to chcel povedat, lovec?“
Ticho...
,,Alebo sa mam opytat ci si mi to chcel vobec niekedy povedat? Pripadne ci to bola taktika? Ak hej, zabrala. Mal by si si to nechat patentovat.“
,,To nie je fer. Ja som Ta odo mna posielal prec. Snazil som sa zabranit nasmu zblizovaniu. A nikdy som neklamal.“
,,Dobre. A kedy si mi chcel povedat ze mas mna a moju rodinu zabit?“
Sadol si vedla mna na konar. Striasla som sa, neviem, ci si to vsimol.
,,Keby som chcel, uz ste mrtvi davno. Ja som nechcel ani zblizenie a ani Vasu smrt. Keby si sa dala odradit hned na zaciatku...“
Otocila som sa k nemu. Oci mal zas tmave.
,,Nehovor mi, ze Ty si to nechcel. Ze som Ta iba ja donutila. Nehovor mi to, lebo to bude najvacsie klamstvo Tvojho zivota.“
,,Dobre, nepoviem. Ale ja by som bol schopny sa udrzat. A v nicom co som Ti povedal som neklamal. Lubim Ta.“
,,Az na to, ze ma musis zabit.“
Odvratil tvar.
,,Nemozem. Radsej nech zabiju mna.“
,,Hm?“
Nechapala som.
,,Som viazany prisahou, spominal som Ti to. “
,,Aha, spominam...“
Ticho...opät to neprijemne ticho. Sledovali sme okolie a urovnavali si myslienky.
,,Kedy sa odstahujete? Dal som rade dostatok indicii, uz by o mne Tvoi rodicia mali vediet.“
Poposadla som. Drevo mi obcas robilo problemy.
,,Neviem kedy nasi, ale ja zostavam.“
Neskryval prekvapenie. Pozeral na mna s otvorenymi ustami.
,,Povedala som, ze ja zostavam. Je mi jedno, co sa bude diat, ale ja od Teba neodidem. Som blazon, viem. Ale nemozem inak. Radsej rychla smrt od Teba, ako pomala na zlomene srdce.“
,,Si blazon, Lia.“
Smutno som sa zasmiala.
,,Ja v..“
Nedokoncila som vetu. Ako obvykle, zanikla v bozku.